
Opakuje sa to každý rok. Je 22. 12. večer. Zdá sa mi to neuveriteľné, že už dnes vyrážame na sviatky. Bratislava je špinavá, preplnená autami a vianočná výzdoba, ktorá sa tu hompáľa dva mesiace, sa nám už totálne zhnusila.
Balenie a odchod z domu sú tradične nervózne a všetci na seba hulákame, ako keby sme rýchlo chceli využiť túto poslednú šancu, lebo od zajtra sú sviatky a už sa to nepatrí. Z Bratislavy nás vyprevádza opäť akási divná zmiešanina dažďa so snehom, za Prístavným mostom sú prvé havárie a ja v duchu kontrolujem dom a rozmýšľam, čo som tam za sebou zanechala nedorobené a nesplnené. Dcéra už dávno nemá rozžiarené očká v očakávaní vianočných darčekov, už na Miletičke si strčila do uší slúchadlá z iPod-u a prestali sme pre ňu existovať. Čakanie v kolónach sa mi manžel snaží skrátiť opisom technických vymožeností nášho auta, ktoré, ako vždy, kúpil troška nad pomery, tak si to týmto žehlí.
Je 24. 12. ráno. Opäť sme v aute a z Tatier mierime už tradične k svokrovcom, kde už pätnásť rokov spoločne trávime vianočné sviatky. Tá ešte včera sivá cesta je zrazu krásne biela a všade naokolo tíško sneží. V úžase sa pozerám na našu rodinu, je to evidentné. V aute je s nami spoľahlivo zavretý a, dúfam, aj pripútaný duch Vianoc. Manžel vyhrabal minuloročné cédečko s koledami a iPod je mimo hry. Pomaly schádzame na Podbanské a nevieme sa zhodnúť, či pred nami šlo jedno auto alebo tri a či tie stopy vedľa cesty zanechal jeleň alebo zajac. Dediny, ktoré sme si včera ani nevšimli, zrazu majú neodolateľné sviatočné čaro. Z komínov stúpa dym
a za oknami svietia vianočné stromčeky. Dúfala som, že ich dcéra začne počítať, akoto vždy robila, ale radšej to začnem robiť sama. Viem, že nevydrží a najneskôr pri Bielom potoku sa pridá. Pod Donovalmi stojí prvý skrížený kamión, a aj keď sme ešte včera nadávali na poľských vodičov, ktorí opäť vyrazili na letných gumách, máme zrazu chuť zastať pri tom aute, zaspievať vodičovi koledy a podeliť sa s ním o darčeky.
Sila Vianoc je neuveriteľná. Veci, ktoré nám zovšedneli a na ktorých už dokážeme vidieť len to negatívne, sa zrazu zmenia na sviatok. Každý si v sebe nesieme nejaké spomienky na Vianoce, ktoré nám zostanú už navždy. Ja si v sebe navždy nesiem týchto 100 km.
Je 24. 12. ráno. Opäť sme v aute a z Tatier mierime už tradične k svokrovcom, kde už pätnásť rokov spoločne trávime vianočné sviatky. Tá ešte včera sivá cesta je zrazu krásne biela a všade naokolo tíško sneží. V úžase sa pozerám na našu rodinu, je to evidentné. V aute je s nami spoľahlivo zavretý a, dúfam, aj pripútaný duch Vianoc. Manžel vyhrabal minuloročné cédečko s koledami a iPod je mimo hry. Pomaly schádzame na Podbanské a nevieme sa zhodnúť, či pred nami šlo jedno auto alebo tri a či tie stopy vedľa cesty zanechal jeleň alebo zajac. Dediny, ktoré sme si včera ani nevšimli, zrazu majú neodolateľné sviatočné čaro. Z komínov stúpa dym
a za oknami svietia vianočné stromčeky. Dúfala som, že ich dcéra začne počítať, akoto vždy robila, ale radšej to začnem robiť sama. Viem, že nevydrží a najneskôr pri Bielom potoku sa pridá. Pod Donovalmi stojí prvý skrížený kamión, a aj keď sme ešte včera nadávali na poľských vodičov, ktorí opäť vyrazili na letných gumách, máme zrazu chuť zastať pri tom aute, zaspievať vodičovi koledy a podeliť sa s ním o darčeky.
Sila Vianoc je neuveriteľná. Veci, ktoré nám zovšedneli a na ktorých už dokážeme vidieť len to negatívne, sa zrazu zmenia na sviatok. Každý si v sebe nesieme nejaké spomienky na Vianoce, ktoré nám zostanú už navždy. Ja si v sebe navždy nesiem týchto 100 km.
