close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Michaela Čobejová – život v pohode

3. května 2008 v 12:39 | ... |  -Rozhovory s Miškou

Michaela Čobejová patrí k hereckej generácii, ktorá začínala svoju profesionálnu dráhu práve v prelomovom období. Svoju prvú divadelnú rolu dostala na základe konkurzu v revolučnom roku 1989. Bola to postava Cecille v hre Nebezpečné vzťahy v réžii s pánom Strniskom. Hra mala premiéru až v januári 1990, keď sa politická atmosféra trochu upokojila a divadlá začali znova fungovať. Vzápätí prichádzali ďalšie ponuky v hrách Calligula, Divá kačka, Na skle maľované, ďalej z Novej scény - Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Tango. To všetko bolo ešte počas štúdia na VŠMU. V 4. ročníku prišlo dieťa, štátnice a vzápätí ponuka hrať v Činohre SND. Z filmových postáv to bola Pavlínka z "...kone na betóne", inscenácie Kaviareň Lýra, Jakubov rebrík, Belisa, Koniec hry... atď. Hlas Michaely Čobejovej je dobre známy aj z dabingu. Prepožičala ho napríklad obľúbenej seriálovej postavičke - mladej čarodejnici Sabrine. V súčasnosti sa teší na prácu s Emilom Horváthom, s ktorým v blízkej budúcnosti začne skúšať poľskú hru Štvrtá sestra.

Akú úlohu zohráva vo vašom živote rodina a akú práca? Darí sa vám udržať tieto dve oblasti v rovnováhe?
Vydávala som sa pomerne skoro a vtedy som neustále čelila otázkam typu, aké je to pre herečku, keď sa vydá taká mladá. Ale teraz, keď som už o niečo staršia a kolegyne v mojom veku sú väčšinou ešte slobodné a bezdetné, vidím to ako veľkú výhodu. Mám desaťročné dieťa a všetky veci, ktoré sa týkajú rodinného života, už mám vybudované.
Je to už za mnou a teraz mám pokojný život. Najhektickejšie bolo obdobie, keď sa narodila dcéra Ivka. Po pol roku som nastúpila do práce, skúšala som v divadle a popritom sme prestavovali dom.
Vtedy to bolo také, že mi elektrické vedenie začalo horieť v stene, vodovodného potrubia sa stačilo dotknúť a hneď začala striekať voda. Vo vyše 75-ročnom dome bolo treba vymeniť úplne všetko, od kúrenia cez plyn, elektrinu... Vybúrali sme aj nejaké priečky. Z domu sme vynosili deväť veľkých kontajnerov odpadu. To všetko bolo naraz - malé dieťa, práca, prestavba. Dom postupne rekonštruujeme doteraz, ale tie hlavné veci už máme za sebou a teraz sa sústreďujeme na to príjemnejšie - zariaďovanie; niekde treba ešte dokončiť dlážky, dvere a pod.

Dom so záhradou považujú mnohí ľudia za vysnívaný ideál domova. Je to tak? Naplnili sa vaše predstavy z detstva?
Áno, je to tak, každému to odporúčam. Moja babička vždy hovorievala, že dom je dom a nula plus nula je vždy nula. Na to vždy myslím, keď idem ráno do záhrady. V centre som o pár minút. Jediná nevýhoda je, že stojí v záplavovej zóne, takže počas letných záplav sme sa triasli. Ak by sa bol Dunaj vylial, jedným z prvých postihnutých miest by bol náš dom - teraz, keď sme ho ledva dokončili...

Chodievali ste ako dieťa na prázdniny niekam na chalupu k starej mame?
Trávila som prázdniny u starej mamy, ale v tom čase už bývali v činžiaku v Bánovciach nad Bebravou. Starí rodičia prežili celý život v dome, no na staré kolená sa presťahovali do bytu, aby mali menej starostí. Chodievala som tam rada, pretože stará mama patrila k najvzácnejším ľuďom v mojom živote, a okrem toho, mala som tam veľmi veľa priateľov.
Inak, celá naša rodina bola z mesta, takže prázdniny na chalupe som nikdy nezažila a ani som si to nevedela veľmi predstaviť. Keď som sa nasťahovala k Ivanovi do domu, vôbec som nevyužívala záhradu. Pripadalo mi to zvláštne. S dcérkou som vždy chodievala do parku, kde boli deti, a na hojdačky. Teraz, keby som mala ďalšie dieťa, bola by som asi stále doma. Už som si zvykla chodievať do záhrady a tam tráviť čas.

Váš manžel Ivan Čobej je známy dizajnér. Má pri zariaďovaní rozhodujúce slovo, alebo do toho máte čo povedať aj vy?
Zariaďovanie domu je výhradne manželova parketa, ale ani on sa v tom veľmi nevyžíva. Hovorí sa, že obuvníkove deti chodia bosé, a to platí aj u nás. Na prvom mieste je firma a dom prichádza na rad až potom. Keď zostane trochu času a niečo zvýši - čo vráti nejaký zákazník alebo nejaký prototyp, tak to ide k nám. Potom sa zase niečo odnesie, niečo, čo tam bolo aj rok. Zo dňa na deň alebo z hodiny na hodinu mi Ivan povie - teraz odnesú toto, tak to vyprac. A tak vypratávam nejakú komodu, a potom prinesú nejakú inú. Stále nám nosia nejaké nové stoličky, a tak tie staré vynášam na povalu. Takže my máme taký mobilný nábytok, ale mne sa páči, že sa to stále mení.

Je teda vaša rodinná firma Brik zameraná výhradne na bytový nábytok?
Pôvodne sme robili väčšie zákazky, ale keďže na Slovensku je veľká platobná neschopnosť, boli s tým len problémy. Rozhodli sme sa, že prejdeme na bytový nábytok a spravili sme dobre. Ľudia sami prídu do predajne, vyberú si tovar a zaplatia v hotovosti. Dcéra Ivana je celkom po otcovi, zdedila po ňom talent, tak dúfame, že jej to vydrží a keď raz zdedí firmu, bude sa tomu naozaj venovať.

Štýlovo vám vkus vášho manžela vyhovuje? Ako vyzerá bežný život medzi dizajnovými kusmi nábytku?
Ja sa tam cítim veľmi príjemne a vôbec nemám pocit, že je to niečo sterilné. Mne to takto vyhovuje, pretože nemám rada byt zaprataný vecami. Je to potom náročné na údržbu. Máme doma jednu policovú stenu, kde máme také drobnosti - knihy, vázičky a pod. Je to na celej stene a stále na to nadávam, lebo keď utieram prach, musím dať všetko dole a potom to tam zase poukladať. Dohodli sme sa, že tam dáme až po vrch sklenenú stenu, ktorá bude zatvorená, aby sa do nej neprášilo. Nemám rada len tak pohodené veci. Niekto tomu hovorí zátišia, ale ja to neznášam. Napríklad na kuchynskom stole nemám nič. Je to len čistý stôl, ktorý utriem a hotovo.

Máte doma nejaký vlastný kútik - relaxačné miesto?
Vlastný kútik nemám, ale ani nepociťujem takú potrebu. Som radšej spolu s ostatnými ako niekde sama zavretá v izbe. Máme otvorenú dispozíciu domu: obývačka, ktorá je súčasne aj pracovňou, veľká kuchyňa s jedálňou a k tomu zimná záhrada, ktorú sme nedávno pristavali - to všetko je prepojené. Výhoda je v tom, že sa stále vidíme a počujeme - sme spolu. Aj keď príde nejaká návšteva, je tam stále s nami. Máme dva televízory, a tak sa niekedy delíme. My s dcérou pozeráme, ako manžel hovorí, "stupidity" v zimnej záhrade a on hodnotné dokumenty v pracovni. Nemám nijaké zvláštne rituály, takže nepotrebujem miesto, kde by som bola sama. Akurát zvyknem večer pred televízorom asi pol hodiny cvičiť. Máme bicykel a nejaké činky; to je jediný rituál, ktorý dodržiavam. A ešte jeden rituál - ranný. Keď je leto, chodievame si vypiť kávu do záhrady.

Čo najradšej robíte doma alebo v záhrade?
Doma robím skôr údržbára. Starám sa o to, aby bol trávnik nízky, aby tam nebola burina, aby doma bolo upratané. Všetky tie odborné veci, ako je výsadba, prestavba, nábytok atď., robí Ivan. Ešte aj každý obrázok, ktorý je na stene, zavesil on.

Predsa len - hovorí sa, že tú pravú atmosféru domova vytvára žena. Ako k tomu prispievate vy?
Ja vytváram pocit domova tým, že som hrozne nepríjemná a na každého kričím, aby si po sebe upratal (smiech). Oproti iným rodinám máme výhodu v tom, že sme stále spolu doma. Manžel má voľný pracovný čas, resp. väčšinou pracuje doma, a ja som teraz neskúšala asi pol roka, takže máme šancu, napríklad teraz cez prázdniny, normálne o jednej zasadnúť k stolu. K rodinnej pohode teda prispievam tým, že varím a snažím sa, aby sme mali pravidelné obedy. To, čo niektorí ľudia majú len cez víkend, my máme každý deň - sviečku a nedeľný obed.
Keď sa začala jar, vyšli sme do záhrady a naši susedia - dôchodcovia sa čudovali, vraj čo my tu? Tak sme sa počas normálneho pracovného dňa porozprávali o tom, čo a kam zasadiť. Je to príjemné. Oproti tým začiatkom je to skutočne pohoda.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Mala by Michaela vyhrať Lets dance 2?

Rozhodne áno
Neviem
Asi nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.